Krásny čas jari ma zlákal na výstup na lyžiach. Je ráno v týždni. Mám čas len do obeda. Naplánoval som si Chabenec. Dlhé kilometre Lomnistou dolinou sú úmorné. Pod Skalkou prvý krát na mňa zasvietilo slnko. Odbočujem v smere Východné Chabenecké sedlo. Nejdem priamo tam, ale rovno na Chabenec. Aprílové slnko už poriadne vystrája. Do okuliarov mi steká pot z čela. Keď si ich dám dole, oslepuje ma odraz toho slnka. Konečne prichádzam na Chabenec. Neprišiel som sem len tak na kochačku. Mám v úmysle zlyžovať jeden žľab do severu. Konkrétne ten čo padá od východného vrcholu takým veľkým lievikom. No idem ešte na svoj obľúbený západný vrchol. A potom to prišlo...

V hlave mi skrsol nápad. Prečo sa nepustiť do toho žľabu, ktorý je v skialp sprievodcovi od Mira Peťa označovaný ako najťažší. Prečo nie? A prečo áno? No tejto myšlienky sa nezbavím. Určite to pozná každý, čo lyžuje žľaby, to lákavé nutkanie. S heslom teraz, alebo nikdy to skúsim. Ale najskôr si idem pofotiť pohľady zo západného vrcholu Chabenca. Dnes je neskutočné počasie. Vo vzduchu sa nesie jar. Je to cítiť, aj počuť. Páči sa mi aj ten opar, ktorý nedovoľuje vidieť do ďaleka. A keď sa do toho začnú kopiť oblaky a tie hádžu tiene po bielych stráňach. Vtedy je to úplne dokonalé. Takúto jar v horách najviac milujem. Aj dsnešné zábery odtiaľto na západ sú pre mňa tie naj. Jedna fotka je aj v galérii. Vidím v nich to ticho čo tu panovalo... Presúvam sa na stredný vrchol. Adrenalín stúpa. Zapínam lyže. Potom tie moje rituály pred každou lyžbou. Idem na to...

Sneh je na začiatku celkom dobrý, viac tvrdý. Sklon taký že ak spadnem letím do priepasti. S takouto expozíciou som sa nestretol ani v severnej stene Skalky. Snažím sa hádzať oblúky. No prípadný pozorovateľ by sa asi nemal na čo pozerať. Jednoducho mi ide len o zlyžovanie, a ako to bude vyzerať mi je jedno. Radšej pomali s prestávkami, nech mám nad tým kontrolu, lebo lyžiar som nie bohvieaký. Prišiel som do miesta kde treba prejsť traverzom do druhého žľabu. Ten ktorým som išiel doteraz končí skalným prahom. Tu sa ale štruktúra snehu mení. Celá vrstva je mokrá, prehnitá a okamžite sa prepadám lyžami na skalno trávny podklad. Ešte že som sa stihol nakloniť bokom, a ani neviem čoho sa pridržať. Dolu podomnou sa kusy snehu sypú či skôr teču cez ten prah. Našťastie sa mi podarilo dostať z tohto traverzu. Keby nie, možno by som toto ani nemohol napísať. Z druhého žľabu vychádzam na hrebienok, kde sa mi nejak nedarí otočiť. Ešte jedno zúženie, a som na úpätí severnej steny. Uf,môžem si vydýchnuť. Žijem.

Po širokej pláni ešte trochu zlyžujem, tak aby sa dalo pustiť krížom k hrebienku pod Východné Chabenecké sedlo. Tu sa odfotím zo stenou v pozadí. Nalepím pásy, a spokojne šlapem hore do sedla.

Čas mám dobrý. Zo sedla si to preto namierim na Ostredok. Chrbtom do Lomnistej mám líniu, ktorou som ešte nešiel. Na mäkkom snehu to ide fajne. Chabenec vďaka za ďalší pekný zážitok... 28.4.2014